Department of History and Theory of Art
Department of Ethics and Moral Philosophy
Department of Philosophy
Department of History
Department of Classical Archaeology
Department of Classical Languages
Department of Political Science
Department of Psychology
Department of Sociology

Svitajúce sny

Autor: 
Vladimír Sedlák - Marián Špajdel
Vydavateľstvo: 
Filozofická fakulta TU
Rok vydania: 
2015
Jazyk: 
slovenský
Počet strán: 
80
ISBN: 
978-80-8082-875-2
Anotácia: 

"Hľadanie posledného aby bolo prvé\", približne tak by som nazvala putovanie autora básnickej zbierky Svitajúce sny Vladimíra Sedláka. Od básne prvej Svitajúce sny, podľa ktorej je pomenovaná knižka, až po poslednú báseň Delené celky prediera sa zarastenými chodníkmi myšlienok,  ale tiež sa unavený zastavuje pri míľnikoch aby nielen oddýchol, ale prijímal to, čo je: Svitajúce sny.   Sny sú básnikovým archetypom reality a pre ich uskutočnenie je nevyhnutným prostriedkom nádej (...tá obava z nádeje...) Aby dospel k realite sna – v posledných veršoch zbierky – (Odkladám / čarovný prútik slov / Viac netancujem s vílami), zápasí o bytie, o lásku, o Boha, ale (z dlaní vyfúklo aj zbytky. / Všetku drinu spolu s prievanom/.  Básnik načúva, pozerá, pozoruje, filozofuje, hľadá odpovede na vlastné otázniky. Odpoveďou je mu dichotómia zmyslového vnímania a metafyzického zážitku (... v paradoxoch... pričasto padám / vždy do neznáma...).  Hľadá architektúru reality. Architektúra sa vníma zmyslami, no básnikovi ide  skôr o architektúru reality svojho trojbytného ja. Jeho cesty a cestičky sú plné vecí a vecičiek, ľudí, emócií, snového tušenia skutočného nekonečna. Atemporálnosť strieda s časovosťou zážitku, chce (Preklenúť priestor od ľudí / ten bráni mi vo výhľade k nim). Sumarizujúc zážitkovosť s myšlienkou a snom ho často zvádza k vlastným axiómam o živote, inokedy k metaforickému až k metafyzickému vyjadreniu reality: (...no ak snívaš, zaprášiš sa ... / úlomkami z hviezd).

Najpôsobivejšie sú básne a miesta v zbierke, kde lyrický subjekt básnika je nehybný, jeho akoby dočasná strata vedomia ho však napĺňa a vedie k súladu vecí s vlastnou realitou: (Si ako nalámané na oheň... a tvoja realita je celkom iná... pred tvojou tvárou stále stojím...). Nečinnosť  subjektu sa strieda s činnosťou, lyrický objekt je dotknutý jeho prítomnosťou (moje nedotknuteľné žiada o pozornosť... pri vlastných koreňoch sa skláňam... / prehrabávam sa v tom lístí / ty sa prihováraš mojim dlaniam...). Dualitu lyrického „ja“ a lyrického „ty“, zároveň ich súvislosť dotvárajú jedinečné umelecké fotografie Mariána Špajdela, ktoré sú v symbióze s básňami  a tvoria navzájom nedeliteľný celok, umocňujúci umelecký i inšpirujúci zážitok recipienta.

(Z doslovu PaedDr. J. Štefánie Kuzmovej, PhD.)