V marci roku 2019 mi pripadla úloha otvoriť svojím príhovorom 9. ročník vedeckej konferencie doktorandov Filozofickej fakulty TU v Trnave, podujatie s už ustáleným názvom Doctorandum dies.
Pri príležitosti otvorenia doktorandskej konferencie Doctorandum dies 2019 som doktorandom ako študentom tretieho stupňa štúdia, ktorí sa na konferenciu prihlásili, prízvukovala veľký význam tejto etapy pre ich ďalší profesijný život. Doktorandské štúdium totiž vnímam ako veľmi špecifický prechodový článok medzi inštitucionálnym vzdelávaním a profesijnou praxou. Je tretím, teda posledným a pre prax nie nutným stupňom inštitucionálneho VŠ vzdelávania. To formálne pre doktoranda stále predstavuje obdobie „prijímania vedomostí“, ale súčasne je aj jeho prvou osobnou konfrontáciou s dvomi kľúčovými činnosťami akademických zamestnancov – s odovzdávaním získaných poznatkov študentom v nižších stupňoch štúdia a so samotnou vedeckou prácou. Doktorand sa tak ocitá na oboch stranách katedry – ako žiak i ako učiteľ.
Samotná vedecko-výskumná práca je spravidla vyskladaná z množstva drobných, niekedy aj na pohľad podružných a nezáživných aktivít, ktoré však v konečnom dôsledku tiež pomáhajú formovať doktorandovu osobnosť. Patrí tam cizelovanie odborného cudzieho jazyka, práca s vedeckými databázami, plánovanie si jednotlivých projektových úloh svojho výskumu a priebežné publikovanie jeho čiastkových záverov, ako aj prezentácia svojich zistení na konferenciách. Participácia doktoranda vo vyučovacom procese a na výskumných úlohách svojho školiaceho pracoviska sú skutočne zásadné prostriedky jeho vzdelávania.
Tretím, no určite nie menej dôležitým pilierom je „internacionalizácia“ doktorandského vzdelávania – teda možnosť využiť vysokoškolské štipendiá a absolvovať zahraničné stáže, vytvárať si postupne siete medzinárodných odborných kontaktov, sledovať smerovanie vedy v zahraničí a na základe aj týchto možností si postupne budovať svoj vedecký profil.
Od marca, kedy boli tu publikované texty prednesené na doktorandskej konferencii, prešiel zhruba polrok. Je to dostatočne dlhý čas na to, aby príspevky „dozreli“ do finálnej publikovateľnej podoby, s ktorou sú spokojní tak samotní autori, ako aj ich školitelia a posudzujúci recenzenti. Verím, že tento tvorivý proces prípravy textu k jeho vydaniu ašpirantov náležite nadchol a zo srdca im všetkým prajem, aby sa zverejnený výsledok stal prvým ohnivkom v reťazi ich úspešnej a plodnej publikačnej kariéry.