Zborník z vedeckého kolokvia venovaný problematike bezčasiu v kontexte hlbšieho porozumenia času a večnosti. J. Piaček rozvíja ideu E. Finka, že človek nie je len v čase, ale k času sa vždy vzťahuje, k otázke bezčasia dospieva preto, lebo má problém s časom. Piaček charakterizuje perichróniu ako súbor podmienok vzniku, bytnenia a zániku času a časovosti. J. Letz predstavuje koncept reálneho času ako miery trvania reálneho bytia v jeho evolučnom stávaní, ako aj koncept reálnej večnosti ako superčasu, nekonečnej miery tohto evolučného stávania. „Bezčasie“ a „bezvečnostie“ považuje za neadekvátne vyjadrenie nového spôsobu jestvovania, nazývaného pleromatické jestvovanie, vyznačujúce sa intímnou perichorézou ľudského a božského. A, Démuth, opierajúci sa najmä o práce R. Pollacka, sa venuje otázke vnímania času, R. A. Slavkovský kladie oproti sebe bezčasie racionality a živú večnosť, S. Gálik postihuje fenomény času a bezčasia v osobitom hyperprietore vedomia, A. Vydra si všíma stredovekých inšpirácií pre hermeneutické porozumenie času, bezčasia a večnosti. Na kolokviu odzneli aj príspevky k chápaniu času u vybraných významných mysliteľov, a to: H. Hrehová u P. J Čaadajeva, P. Rusnák u M. Heideggera, B. Motýľ u J. Guittona.