Ak pre každý z doterajších zväzkov bolo čosi osobitné, pre Sambucus V to bude zrejme veľký chronologický i tematický diapazón jeho príspevkov – keďže siaha od počiatkov antickej gréckej prózy až po dejiny modernej filológie – a jemný akcent na dejepisectvo.
Pre slovenskú situáciu v disciplínach vied o antickom staroveku je tradične príznačné, že litterae Graecae vo výskume zatiaľ nehrajú prím. Sú tu zastúpené úvahou E. Juríčkovej o žánrových parametroch Herodotových Histórií a takisto historiograficky je ladený príspevok J. Kordoša, ktorý upriamuje pozornosť na Thukydidov vzor v tvorbe Cassia Diona. Do tretice sa pohybuje na gréckej pôde E. Serafinová, ale tu ide o problematiku byzantologickú.
Aj rímsku antiku zastupuje trojica príspevkov, ktorých spoločným menovateľom je dejepisectvo a dejiny, ale aj dedikácia jubilantovi prof. J. Burianovi; ťažisko štúdie M. Babica spočíva v tvorbe Aurelia Victora, jedného z tzv. menších historikov, E. Jirkal sa zameral na funkciu Vergiliových citátov u Lactantia, K. Kuzmová zhŕňa aktuálne vedecké poznatky o kontakte územia dnešného Slovenska s Rimanmi, resp. s ich štátnou a politickou mocou.
Vcelku zákonite sa väčšina príspevkov v tomto zväzku týka novolatinského bádania. Štyri sa zaraďujú do etapy humanizmu a talianskej renesancie. Do širokého európskeho kontextu sa zaraďuje štúdia I. Nagya o antickej historiografii v percepcii humanistov 16. storočia, naproti tomu domáci dosah mala Stöckelova reflexia rímskych dejín v učebnici Výroky slávnych mužov, o ktorej informuje D. Škoviera. V kontakte s historiografickým žánrom je aj príspevok H. Liskovej o význame Leibitzerovej a Hainovej kroniky pre regionálne dejiny Spiša. Na badateľné prepojenie medzi etruskými podnetmi a renesančným výtvarným umením v Taliansku upozorňuje J. Žembera.
Latinskú spisbu z obdobia baroka, príp. mladšiu reprezentujú tri štúdie. E. Juríková stručne predstavuje panegyrickú produkciu trnavskej univerzitnej tlačiarne zameranú na Habsburgovcov, K. Karabová obraz Habsburgovcov v Babaiových epigramoch, A. Dekanová dielo Ondreja Plachého dokladajúceho vernosť Uhrov habsburskému trónu.
Mimo oblasti krásnej literatúry toho istého obdobia sa pohybuje A. Ostertagová, ktorá podčiarkuje využiteľnosť zápisov kanonických vizitácií vo výskume presahujúcom priame cirkevné dejiny. Oblasť dejín vied pokrýva štúdia P. Blahu o filologickej zdatnosti Theodora Mommsena, zakladateľskej osobnosti právnej romanistiky.
Záverečná štúdia J. Tarabu pôvodne určená na vedecké podujatie venované životnému jubileu J. Buriana sa síce vymyká striktnému tematickému záberu Sambuca, ale cez problematiku prekladu francúzskeho stredovekého textu nastoľuje viaceré všeobecné metodologické problémy prekladu starších textov, ktorých riešenie môže byť poučné aj pre klasických filológov.
Sambucus V nezabúda na svoju úlohu registrátora a glosátora vedeckej a vedecko-popularizačnej produkcie, a tak aj sa v tomto zväzku nachádzajú recenzie domácich i zahraničných publikácií, správy a anotácie obhájených diplomových prác.
Autori príspevkov netvoria homogénny kolektív, preto redakcia Sambuca naďalej rešpektuje odôvodnené rozdiely v písaní antických osobných mien a geografických názvov. Ten istý prístup sa uplatňuje pri písaní neslovenských vlastných mien spred 20. storočia, ktoré vstupujú do našich dejín. Varianty mena v tom istom texte vyplývajú výlučne z odlišného stupňa vžitosti v jednotlivých jazykoch, ktoré neraz pripúšťajú aj nejednotný úzus. Takisto pokladáme za správne rešpektovať nejednotnosť v chronologickom údaji pred Kr. alebo p. n. l. (Erika Juríková – Daniel Škoviera)