Katedra dejín a teórie umenia
Katedra etiky
Katedra filozofie
Katedra histórie
Katedra klasickej archeológie
Katedra klasických jazykov
Katedra politológie
Katedra psychológie
Katedra sociológie

Sambucus I

 

 

 

Úvodné slovo

 

Klasickofilologické pracovisko Trnavskej univerzity nemá za sebou dlhé desaťročia pôsobenia a trpezlivého budovania. Hoci sa v dôvodovej správe k Zákonu SNR 566/1992 o zriadení Trnavskej univerzity medzi troma nosnými spoločenskovednými študijnými odbormi jej humanistickej fakulty výslovne menujú klasické jazyky, doteraz sa priestor na rozvoj v praxi ukázal oproti entuziastickým predstavám predsa len citeľne limitovanejší. Ani to však nič nemení na fakte, že miesto klasickofilologických disciplín v spektre univerzitných vedných odborov je nielen posvätené tradíciou, ale ich raisond´etre nemožno spochybniť práve dnes, keď vystupuje do popredia ich výsostne paneurópsky kontext, s ktorým sa spravidla snúbi ich nezanedbateľný vlastivedný rozmer. Táto skutočnosť sa odráža vo výskumno–pedagogických záujmoch trnavských klasických filológov: v popredí stojí antická kresťanská spisba a novolatinské písomníctvo s osobitným zameraním na produkciu Trnavskej univerzity (1635 — 1777). Universitas Tyrnaviensis, tento vzácny monument našich kultúrnych dejín, sa najprv stala objektom pozornosti historikov. Demonštruje to séria odborných publikácií, počínajúc jubilejným zborníkom Pamiatke Trnavskejuniverzity 1635 — 1777, ktorý redigoval A. Baník a vyšiel roku 1935, cez súbor referátov z vedeckej konferencie Trnavska univerzita v dejinachškolstva a pedagogiky redigovaný A. Žákovou a vydaný Slovenskou pedagogickou knižnicou a ústavom školských informácií v Bratislave roku 1986 až po zborník Trnavska univerzita 1635 — 1777 redigovaný J. Šimončičom a vydaný obnovenou Trnavskou univerzitou v Trnave roku 1996, ak máme menovať aspoň najdôležitejšie príspevky. Dominujúci historický prístup vykazujú monografie Branislava Varsika Narodnostny problem Trnavskej univerzity (Bratislava 1938) a Vendelína Jankoviča Trnavska univerzita (Trnava 1985). Nástroje filologickej vedy sa vo väčšej miere uplatnili až pri poslednej monografii J. Šimončiča a D. Škovieru Trnavska univerzita v dokumentoch(1635 — 1998) vydanej roku 2002. Po zverejnení napospol latinských dokumentov celkom pochopiteľne prichádza na rad výskum latinských literárnych textov, ktoré vydávala obdivuhodne výkonná trnavská akademická tlačiareň. Pri ich štúdiu, analýze a interpretácii (preklad je jednou z jej foriem) sa nedá spochybniť úloha filológov, čo platí najmä za súčasného stavu vyučovania klasických jazykov na gymnáziách. V zoradení prác v tomto zväzku sa kombinuje tematické hľadisko s chronologickým. Je logické, že tematickým jadrom predkladaného zborníka prác sa stali tyrnaviká. Predstavuje ich predovšetkým séria štyroch štúdií, ktoré sa venujú tzv. promočným tlačiam — Jozef Kordoš sa zaoberá recepciou antickej tradície v historickom epose Zrod Trnavy z roku 1706 od Štefana Čibu, Daniel Škoviera poukazuje na využitie antických reálií a umeleckých prostriedkov v stvárnení ústrednej myšlienky menippskej satiry Stoa vetus et nova z roku 1710 od Jána Kaziho, dôležitý metodologický rozmer má štúdia Elisabeth Kleckerovej a Franza Römera, lebo ukazuje nielen antický, ale aj súveký kontext Jánossiho básne z roku 1726 o vzniku Trnavy. Sériu uzatvára Martina Miškeje s didaktickou básňou Jozefa Bartakoviča Metallurgicon sive De cultura fodinarum auri et argenti z roku 1748, ktorej autor umne spája odborný výklad so všeobecnými morálnymi úvahami. Aj keď viac a konkrétnejšie o literárno–estetických kvalitách uvedených diel školskej proveniencie povie ďalší výskum, už teraz je zrejmé, že ich tvorcovia boli aj vďaka antickým vzorom a podnetom schopní na vysokej úrovni, najmä pokiaľ ide o literárnu techniku, ponúknuť náležite pripravenému publiku nie dajaké samoúčelné a bezobsažné rétorické cvičenia, ale naozaj zaujímavú látku.

Druhá skupina štúdií sa zameriava na osobnosti starej Trnavskej univerzity. Teologicko–polemický spis o problémoch jednoty východnej a západnej cirkvi z roku 1703 od Martina Sentivániho, ktorým sa zaoberá Svorad Zavarský, ukazuje šírku záujmov vtedajších trnavských profesorov a nadregionálny rozmer univerzity, dokonca v ňom možno vidieť predbežca byzantologických štúdií, ktoré na Slovensku paradoxne stihla ešte väčšia nepriazeň osudu než štúdiá klasické. Katarína Šotkovská sa orientuje na postavu Františka Babaia, ktorý vo svojich príležitostných epigramoch vydaných roku 1777 vtipne glosuje univerzitné dianie i tunajší cirkevný život. Pavol Makó, jedna z hviezd na trnavskom vzdelaneckom nebi v čase pred a počas sťahovania univerzity do Budína, sa predstavuje v príspevku Vladimíra Majtana, pravda, nie prostredníctvom uznávaných matematicko–fyzikálnych prác, ale cez poetické parergon z roku 1752 vyrastajúce z antickej tradície, z ktorého perfektných veršov zároveň zaznievajú tóny prekvapujúcej vnútornej citlivosti. Z akého základu vyrastalo také dokonalé ovládanie latinčiny, že sa stala optimálnym nástrojom tak pre komunikovanie intelektuálnych a vedeckých obsahov, ako pre estetické stvárňovanie prejavov týkajúcich sa duchovného a citového života, naznačuje štúdia Nicol Sipekiovej o aspekte elegancie v Pomeyovej, resp. Wagnerovej učebnici latinskej štylistiky Syntaxisornata, vydanej v Trnave prvý raz roku 1745. Erika Juríková sa zamerala na osobnosť polyhistora Mateja Bela, ktorého kontakty s jezuitskou Trnavskou univerzitou nemohli byť už vzhľadom na protestantskú konfesionálnu príslušnosť celkom bezprostredné, no o to zaujímavejší je potom jeho pohľad (publikovaný r. 1736 v diele Notitia) na pôsobenie dominikánskej rehole v Trnave, ak sa konfrontuje aj s dejinnou skutočnosťou; opustený kláštorný areál dominikánov bol totiž využitý na objekty Pázmaňovej univerzity. A práve profilom kardinála Petra Pázmaňa sa zaoberá štúdia prominentného historika starej Trnavskej univerzity Jozef Šimončiča, ktorý odkrýva dosiaľ málo reflektovanú stránku tejto zakladateľskej osobnosti, uznávaného spoluformovateľa modernej maďarskej literatúry, ale súčasne človeka povzneseného nad parciálne etnické záujmy panujúceho národa, keď išlo o vec univerzálneho katolicizmu, ako ho vnímal a reprezentoval jezuitský rád. Vzťah trnavských jezuitov k výtvarnému umeniu kombinovanému v obľúbenom emblematickom žánri so slovesným približuje z hľadiska historika– umenovedca Zuzana Dzurňáková, ktorá konštatuje špičkovú pozíciu trnavskej univerzitnej tlačiarne v produkcii emblematických kníh a využívanie emblémov vo vzdelávacom procese. Pohľad do dejov politického života vtedajšieho Uhorska, ktorý ponúkla Marta Dobrotková v štúdii o bojoch rákociovcov s ozbrojenou mocou cisára pri Trnave roku 1704, ukazuje aj čosi zo zázemia univerzitného života, na ktorý nutne doliehalo vonkajšie napätie z rinčania zbraní v bezprostrednom okolí mesta, nech boli učitelia i študenti akokoľvek trénovaní v stoickej ataraxii. Z radu príspevkov orientovaných na Trnavu a jej univerzitu na prvý pohľad vybočuje Martin Zborovjan. Zameriava sa na jednu kapitolu z diela, ktoré nie je v pravom zmysle literárne, ale ide o rukopisnú farskú kroniku. Skutočnosť, že aj v gréckokatolíckom prostredí vznikali naozaj kvalitné latinské texty, je signifikantná a manifestuje potrebu nezanedbávať pri štúdiu dejín slovenskej kultúry, kam patrí aj naše novolatinské písomníctvo, ani produkty tohto typu. V danom prípade ide navyše o faktograficky pozoruhodný prameň, ktorý historické bádanie o sociálnych nepokojoch pri cholerovej epidémii na východnom Slovensku r. 1831 dosiaľ nezohľadnilo.

Predložený zborník nesie meno Jána Sambuca, trnavského rodáka a významného humanistického učenca, filológa európskeho formátu. Nejde iba o prejav oprávnenej lokálpatriotickej hrdosti, ale predovšetkým o hlásenie sa k programu, ktorý on stelesňoval ako príslušník renesančno–humanistického vzdelaneckého hnutia a reprezentant stále aktuálneho vedeckého programu: adfontes. To je predznamenanie na začiatku osnovy každej z našich filologických prác, týka sa to nielen textov novolatinských, ktoré prevažujú v tomto zväzku, ale aj klasickej filológie a medievalistiky, ktoré — dúfame — prídu neskôr k slovu. Keďže ide vo viacerých prípadoch o texty, ktoré nie sú bežne známe a sprístupnené v štandardných vedeckých edíciách, zahrnujú jednotlivé príspevky neraz aj autentické znenie relevantných textov doplnené o slovenský preklad. Z povedaného, samozrejme, nevyplýva, že tu publikované texty predstavujú záverečnú fázu výskumu. V nejednom prípade je to skôr naopak a ukazuje sa, že zavše bude nevyhnutné preniknúť pomocou osvedčených filologických metód ešte oveľa hlbšie do štruktúr skúmaných textov. Kontúry ich výstavby a niekde i celkovú architektúru sa síce už podarilo zachytiť, žiada sa však identifikovať aj materiál na ne použitý, nehovoriac o skúmaní prípadného ohlasu daných diel. Štúdie v tejto podobe na stránkach zborníka Sambucus netreba vnímať ako prejav akejsi vedeckej netrpezlivosti, ktorá sa celkom pochopiteľne môže zmocniť súčasných bádateľov pri nadvláde kvantitatívnych ukazovateľov v dnešnej tzv. scientometrii, ale ide nám skôr o reflexiu v určitej etape bádania, o medzibilanciu, o formulovanie čiastkových alebo predbežných záverov, o diskusiu o nich. Je želaním redakcie, aby sa Sambucus profiloval ako periodikum zahrňujúce celú tematickú šírku, ktorú signalizuje v svojom podtitule, a svojím spôsobom doplňoval bratislavské Graecolatina et Orientalia.

 

Q. B. F. F. F. S.

 

Daniel Škoviera, Bratislava — Trnava