Za krásami Severného Macedónska
Zahraničné exkurzie nie sú na Katedre histórie ničím novým. V tomto roku sme sa rozhodli vyskúšať niečo nové a zamierili sme do Severného Macedónska. Napriek tomu, že krajina sa pomaly otvára turizmu, ešte stále je pre nás pomerne neznáma.
Naša 27-členná skupina zložená zo študentov histórie, archeológie, pedagogiky, sociálnej práce, či našich priateľov sa v piatok 29. marca vydala na cesty. Po stretnutí na bratislavskom letisku, kontrole a približne hodinovom lete sme vystúpili v Skopje na tamojšom medzinárodnom letisku. Ešte donedávna to bolo Letisko Alexandra Veľkého, ale v rámci novonadobudnutých vzťahov so susedným Gréckom ho Macedónčania premenovali, rovnako ako hlavnú diaľnicu a aj názov svojej krajiny.
Ubytovali sme sa v centre hlavného mesta – v starom meste, tzv. čaršíja, kde sa hneď vedľa nášho hotela nachádzala mešita. Ešte v prvý večer sme sa vydali na potulky a spoznávanie mesta, v čom sme pokračovali aj na ďalší deň. Navštívili sme pamätný dom Matky Terezy, najznámejšej rodáčky z Macedónska. Skutočný dom Matky Terezy dnes už nestojí, zničený bol počas silného zemetrasenia v roku 1963. Ďalej naše kroky smerovali na vrch Vodno týčiaci sa nad mestom. V strede vrchu začína lanovka, ktorá nás vyviezla až na vrchol, kde stojí jeden z najväčších krížov na svete – 66 m vysoký milenárny kríž. Z tohto miesta sme si mohli vychutnať aj krásny pohľad na celé mesto, ktoré sme mali ako na dlani. Nasledovala prehliadka pevnosti Kale a obed z lokálnych jedál, na ktorý sme sa všetci tešili. Po výdatnom obede pokračovalo spoznávanie mesta – hlavné námestie s 22 m vysokou sochou Alexandra Veľkého, kamenný most ponad rieku Vardar, starý bazár, úzke uličky, kaviarničky, že nedať si dobrú tureckú kávu bol až hriech.
V nedeľu po raňajkách sme opustili Skopje a autobusom sme sa vydali spoznávať krajinu. Čakala nás prehliadka známej archeologickej lokality Stobi a cesta k Ochridskému jazeru. Mesto podobné hocktorému vychytenému letovisku nás privítalo krásnym slnečným počasím. Ochridské jazero patrí medzi najhlbšie a najstaršie jazerá v Európe a s našim územím ho spájajú osoby sv. Nauma a sv. Klimenta Ochridského. Ide o žiakov sv. Cyrila a Metoda, ktorí po vyhnaní z Veľkej Moravy prišli práve k Ochridskému jazeru. Najskôr sme absolvovali kľukatú cestu pozdĺž jazera až k 30 km vzdialenému kláštoru sv. Nauma. Práve tu nájdeme jeho pôsobisko. K jeho hrobu sa viaže legenda, podľa ktorej, keď si priložíte ucho na jeho hrob, budete počuť tlkot jeho srdca. Skúšali sme, niektorí počuli, iní nie... Po návrate do Ochridu sme pokračovali v prehliadke mesta, ktoré je zapísané aj na zozname UNESCO. Čakala nás pevnosť cára Samuela, zachované antické divadlo a nádherné chrámy, ktorými je Ochrid povestný. Podľa legendy bolo v stredoveku v Ochride a okolí 365 kostolov, chrámov a kaplniek – na každý deň v roku jedna. Dnes ich je oveľa menej, avšak stále dosť na obdivovanie. Jedným z najvýznamnejších je Chrám sv. Klimenta Ochridského. Nachádza sa na kopci známom ako Plaošnik, kde už niekoľko rokov prebieha aktívny archeologický výskum. Od tohto chrámu sme uličkou prešli k symbolu Ochridu aj celého jazera a jednému z najfotografovanejších objektov – Chrámu sv. Jovana Kaneo. Postarší pán pracujúci v tomto kostole nám ochotne porozprával niečo o zachovaných freskách a pochválil sa, že Macedónsko je posvätné miesto – počas svojho života ho až trikrát navštívil sv. Pavol a neďaleko Ochridského jazera je vraj zachované miesto, kde oddychoval. Ako posledný sme si nechali Chrám sv. Sofie. Náš sprievodca nám porozprával nielen o dejinách chrámu, ktorý bol istý čas mešitou, ale aj o tom, kde ochutnať najlepšiu rybu v okolí a ako spoznať práve perly, ktorými je Ochrid známy. V meste sme si nenechali ujsť návštevu dielne na ručne robený papier. Majiteľ nám nezabudol povedať, že takýchto dielní je len sedem na svete. Okrem ukážky výroby papiera nám ukázal aj prácu s replikou Guttenbergovej kníhtlače. Na záver nás čakalo ešte ochridské múzeum, ktoré okrem rôznych vzácnych predmetov skrývalo aj ukážku zariadenia domu z čias existencie Osmanskej ríše z 2. polovice 19. storočia. Samozrejme, mali sme dosť času užiť si aj atmosféru mesta, ochutnať čo to z miestnych špecialít, poprechádzať sa popri jazere, previezť sa loďou či nakúpiť nejaké suveníry.
Posledný deň pobytu – v stredu 3. apríla – sme po raňajkách nastúpili do nášho autobusu a vybrali sme sa serpentínami do hôr k jednému z najkrajších macedónskych kláštorov – Manastir sv. Jovana Bigorského. Po jeho prehliadke sme pokračovali v ceste k Národnému parku Mavrovo s prestávkou pri rovnomennom jazere. Mierne začalo pršať, tak sme sa len rýchlo odfotili pri jazere a utekali sa skryť do blízkej reštaurácie, kde sme si dali chutný obed. Pred sebou sme mali už len záver našej výpravy – cestu na letisko, kde sme sa rozlúčili s naším novým kamarátom (šoférom), prešli sme kontrolou a vydali sa na cestu domov.
A ako najlepšie ukončiť tento krátky sumár z našej cesty? Jedine, ak záverom básne, ktorú na letisku stihli zložiť naši študenti:
„Tu sme prišli k večeru
a blížime sa k záveru.
Každý, kto sem cestu meral,
má v sebe jednu z ochridských perál.
Tú perlu v nás
nezničí čas.“
Text a foto: Mgr. Radoslava Ristovská, PhD.
