Katedra dejín a teórie umenia
Katedra etiky
Katedra filozofie
Katedra histórie
Katedra klasickej archeológie
Katedra klasických jazykov
Katedra politológie
Katedra psychológie
Katedra sociológie

Sambucus Supplementum II. Sondy do Belových Vedomostí o súvekom Uhorsku

Autor: 
E. Juríková – D. Škoviera (eds.)
Vydavateľstvo: 
Filozofická fakulta TU
Rok vydania: 
2010
Jazyk: 
slovenský, latinský, nemecký, maďarský
Počet strán: 
260
ISBN: 
978-80-8082-421-1
Anotácia: 

Belove Vedomosti o uhorských stoliciach nie sú prameňom len pre poznanie histórie jednotlivých regiónov, ale môžu poslúžiť ako historický prameň pre iné vedné oblasti. Ich význam pre geograficko-historický výskum Slovenska ako prvý pochopil pražský profesor Alexej Petrov, ktorý na základe priamych citácií vyvracia Škultétyho interpretáciu vybraných častí, podľa ktorej je Bel autorom tvrdenia, že hornouhorské zemianstvo (tekovské, turčianske, liptovské) je poslovenčeným potomstvom maďarských zemanov, a obviňuje Škultétyho, že nepozná Belovo dielo. Nepopierateľný význam má Belovo dielo pre výskum osídlenia Slovenska, ako to vyplýva z publikovaných štúdií Juraja Žudela. Ten nespochybniteľne dokázal, že Vedomosti sú významným prameňom pre poznanie krajiny, a to najmä socioekonomických prvkov 20. – 30. rokov 18. storočia.

O záujme odbornej verejnosti o dielo Mateja Bela svedčia aj články a štúdie Ľudovíta Viliama Prikryla, ktorý kritizuje, že v súčasnej literatúre sa doslova tradične objavuje údaj, podľa ktorého je obsah diela len z jednej pätiny geografický a zvyšok je venovaný histórii. Prikryl akcentuje, že takmer celú socioekonomickú problematiku v diele Mateja Bela tento údaj zaraďuje do histórie, zväčša však ide o údaje etnografického, ba aj geografického charakteru. Bel totiž opisuje, aj keď nie veľmi systematicky, jednotlivé národnosti, zamestnanie obyvateľstva, konfesionálnu príslušnosť, pričom v komentári neopomína ani geografické vzťahy. Neuvádza však údaje o počte obyvateľov a to ani v relatívnom ponímaní.

Belove Vedomosti nie sú len zdrojom informácií. Vďaka svojej výpravnej podobe bohatej na ilustrácie, typografickým ozdobám a podrobne spracovaným mapám sú historikmi umenia vnímané ako bohatý ikonografický materiál vlastivedného, kultúrnohistorického a dokumentárneho charakteru s osobitnými výtvarnými hodnotami. Napríklad ilustrácie, ktoré sa v nich nachádzajú, považuje historička umenia Katarína Závadová za rovnocenné vedeckej hodnote diela.

Môžeme teda skonštatovať, že význam Belovho najväčšieho a najcennejšieho diela ďaleko prekračuje hranice historického bádania. Vedomosti sa stali pre vedeckých pracovníkov nevyschýnajúcim prameňom poznania, ktorý môže poskytnúť nové informácie pre mnohé vedné odbory.

Na Slovensku, na rozdiel od našich maďarských susedov, neboli dosiaľ vydané preklady všetkých slovenských stolíc, a to aj napriek tomu, že táto myšlienka nie je vonkoncom nová. Objavila sa už v osemdesiatych rokoch minulého storočia a vtedy ju dokonca iniciovali vtedajšie najvyššie politické miesta. K jej uskutočneniu však dosiaľ nedošlo a ani do dnešných dní, viac ako dvadsať rokov po spomenutom výročí, máme publikované kompletné slovenské preklady len štyroch stolíc, a to Turčianskej, Užskej, Zemplínskej a Oravskej.

Jednou z publikácií, ktorá bola vydaná k trojstému výročiu narodenia Mateja Bela, bol aj preklad najinteresantnejších častí opisu Bratislavy. Kolektív skúsených i debutujúcich prekladateľov – Anna Lefíková, Mária Novacká, Juraj Pavelek a Ján Dubovský vybrali paragrafy opisujúce súveké mesto, o ktorých sa domnievali, že budú pre čitateľov najpríťažlivejšie. Snažiac sa udržať dobovú patinu a zachovajúc grafickú úpravu originálu (kurzíva pri názvoch a pojmoch, marginálie, Belove poznámky etc.) pripravili na vydanie hodnotný preklad rešpektujúci nuansy barokovej latinčiny aj špecifiká Belovho štýlu vôbec. V záujme bližšieho priblíženia originálu a pre názorné zobrazenie originálu zaradili do prekladu aj synopsy častí a súveké ilustrácie.

Pred samotným prekladom sa čitateľ prostredníctvom rozsiahleho úvodu Jána Tibenského nazvaného Matej Bel a Bratislava oboznamuje s autorovým curriculum vitae obohateným o citácie z Belovho vlastného životopisu z roku 1705, ktorý napísal, keď bol prijatý ako študent do menzy Franckeho sirotinca v Halle. Prínosná je aj nasledujúca časť o vedeckej činnosti, kultúrnom živote Bratislavy a učencoch, ktorí Belov tamojší dom navštívili. Tibenský porovnáva Belov text s rukopisom Jána Matolaya a historický úvod končí hodnotením Belovej vedeckej činnosti a stručnou všeobecnou charakteristikou diela. Autor pridáva k Belovmu titulu magnum decus Hungariae aj titul „veľká ozdoba Bratislavy“ a vysoko oceňuje jeho prínos pre kultúru a dobré meno mesta.