Dejiny chápania filozofie ako terapie siahajú ku koreňom samej filozofie. V podstate filozofie ako lásky k múdrosti tkvie tak spoznanie a umenie diagnostikovať problém, ako aj schopnosť odstrániť ho alebo aspoň vedomie spôsobov, ktoré vedú k jeho zmenšeniu. Filozofiu tak možno považovať za terapiu par excellence, avšak s tým dodatkom, že na rozdiel od iných terapeutických postupov je filozofia charakteristická najmä teoretickým a intelektuálnym prístupom. Je to tak trochu terapia myslením.
Úvahy o filozofii a jej terapeutických kompetenciách však vyvolávajú aj značne odmietavé postoje, a to tak zo strany filozofov, ako aj z pozícií ich odporcov. Tí prví majú pocit, že do pôsobnosti filozofie patrí najmä racionalita, myslenie. Praktické vyústenie, technológie a terapeutické postupy by filozofi mali radšej prenechať iným vedám a odvetviam, ktoré sa na tento druh problémov špecializujú. Filozofia by sa mala zaoberať krásou, dobrom či poznaním, pričom inštrumentalizácia a technologizácia konkrétnych praktických krokov vedúcich k odstraňovaniu problému je doménou skôr praktických a v istom ohľade aj vedeckejších disciplín. Na druhej strane disciplíny a oblasti, ktoré si terapiu osvojili ako náplň svojho skúmania či činnosti pociťujú spájanie filozofie s terapiou ako zasahovanie do svojich kompetencií s podozrením, že filozofické skúmanie nesie punc špekulatívnosti a vo svojej podstate je skôr nebezpečné a nezodpovedné. Filozofia môže byť inšpirátorkou, ale sama nedisponuje ani dostatočnou empirickou základňou, ani exaktnou metodológiou a najmä praktickým inštrumentáriom.
Takéto a podobné argumenty otvárajú otázky, či je filozofia spôsobilá plniť terapeutickú úlohu, resp. či v tejto ambícii prekračuje svoje kompetencie. Navyše otvárajú otázku, aké sú vlastne kompetencie filozofie. Kým v ranom období filozofia plnila aj funkciu praktického liečenia a starostlivosti o dušu, s postupom času akoby sa filozofia transformovala a v permanentnom vzťahovaní sa k vedám, náboženstvu a poznaniu stratila svoje miesto, tvár a opodstatnenie. A to nielen z pohľadu vied a ostatných disciplín, ale aj vzhľadom na svoje vlastné vnímanie. Problém filozofie ako terapie sa tak stal problémom filozofie samotnej – hľadania podstaty filozofie a skúmania toho, či náhodou v jej jadre netkvie umenie liečiť, pomáhať a starať sa o dušu a pod. Zároveň sa tým otvára otázka, akú úlohu plní filozofia dnes, čo je jej úlohou a najmä čo má robiť, aby sa stala opäť váženou a zmysluplnou. A tak riešenie otázky filozofie ako terapie je tak trochu aj terapiou filozofie, a to najmä vzhľadom na pochopenie miesta a významu filozofie, jej úlohy a možnosti skutočne pomáhať a byť praktickou.