Druhý diel kapitol z dejín slovenského politického myslenia zameriava svoj pohľad najmä na obdobie do začiatku dvadsiatych rokov 20. storočia. Demokratizmus, sociálnu otázku, kultúrny vývin, odmietnutie pasivity a konzervativizmu – teda témy a dôrazy, ktoré v závere 19. storočia akcentovalo hlasistické hnutie, rozvíja krátko pred vznikom Československa Ján Lajčiak. Šrobárov náčrt teórie demokracie predstavuje príklad politickej edukácie, ktorej zámerom bolo poskytnúť návod na orientáciu v politickej a spoločenskej realite nového štátu. Dielo Milana Hodžu o československom rozkole je nielen fascinujúcim historickým rozprávaním o Štúrovej politickej a národnoemancipačnej činnosti, ale aj prenikavou obhajobou československého demokratizmu, a zároveň nastoľuje otázky o povahe národnej identity a o procese jej tvorby. Politické myslenie Ferdinanda Jurigu na druhej strane predstavuje jedinečné spojenie špecifického politického programu slovenského emancipačného hnutia s dobovými slovenskými reáliami. Exkurz do neskoršieho obdobia približuje myslenie Ladislava Hanusa a Pavla Terianskeho.