Hoci dnes sa nám päťdesiate roky späté s komunistickým režimom javia až monolitne jednoliate, v niečom naivné, v niečom zlovestné, pokrytecké i kruté, ale ako zvonka takmer homogénne a bez ruptúr zlepené obdobie, pod kepienkom zjednocujúcej ideológie skrývajú určité zvrásnenia, vnútornú dynamiku a zvraty. Smerovanie k „novej spoločnosti“ a „k lepšej budúcnosti“ pozostávalo v tomto desaťročí z niekoľkých, nie vždy jasne čitateľných vrstiev, ktoré sa navzájom prekrývajú ako kryhy, bez možnosti vysledovať celostné okraje. Esenciálne znaky komunistickej totality sa vygenerovali už v jej počiatočnej, najtvrdšej etape, ktorú v podstate odštartovalo povojnové rozdelenie sveta, imperialistické ambície Stalina, a teda i začiatok studenej vojny medzi Východom a Západom.
Toto obdobie, ktoré vstúpilo do dejín ako obdobie vrcholného stalinizmu („mature stalinism“) a viac-menej postihlo všetky ľudovodemokratické krajiny, sa podľa teó-rie totalitarizmu vyznačuje týmito príznakmi: požadovanou imitáciou sovietskych politických, administratívnych a kultúrnych inštitúcií; absolútnou poslušnosťou voči sovietskym direktívam, ba čo i len ich náznakom; administratívnym dozorom sovietskych zástupcov; byrokratickými nariadeniami; policajným terorom nekontrolovaným ani miestnou stranou; ekonomickou depriváciou sprevádzajúcou nadmieru ambiciózne industriálne investičné programy a podkapitalizovanými poľnohospodárskymi snahami o kolektivizáciu (lunárna ekonomika); kolonializmu blízkou závislosťou zahraničného obchodu od Sovietskeho zväzu; izoláciou od nekomunistického sveta a vzďaľovaním sa od iných ľudových demokracií; syntetickou rusomániou; nezmyselným kultom obdivu Stalina a v dôsledku toho rozšírenou sociálnou anomáliou; intelektuálnou stagnáciou a ideologickou sterilitou.
Podobná charakteristika a jej súradnice sú aj východiskom predkladanej publikácie, ktorej cieľom je priblížiť vizuálne obrazy, ktoré v bývalom Československu práve v rokoch stalinizmu cirkulovali vo verejnom priestore každodenného života, najmä v dobových masmédiách a vo verejnej monumentálnej propagande. Jej predmetom je teda vizuálna kultúra nástupnej etapy dvojtvárneho režimu na jednej strane hlásajúceho mier a priateľstvo medzi národmi a na druhej strane tvrdo prenasledujúceho všetkých, ktorí sa ocitli na inej ako oficiálnej názorovej platforme. Obdobie, ktoré bolo bytostne spojené s proklamovanou vládou proletariátu, budovaním komunizmu ako beztriednej spoločnosti, ale i politickými procesmi, represiami a ideologickým diktátom v oblasti kultúry. Na počiatku sme ho vymedzili (podobne ako väčšina domácich historikov) komunistickým prevratom v r. 1948 a na konci rokom 1956, keď sa uskutočnil XX. zjazd KSSZ. Práve na ňom totiž vystúpil N. S. Chruščov s kritikou Stalinovho kultu osobnosti a čiastočne i politických procesov, ktorými sa tento veľký diktátor už od čias nástupu k moci zbavoval svojich protivníkov. V Československu závery zjazdu oficiálne zarezonovali na celoštátnej konferencii KSČ v dňoch 11. – 15. júna 1956 v referáte Antonína Novotného, ktorý vyhlásil, že práve tento zjazd „otvoril novú etapu v boji za naše socialistické ciele“, lebo „plne predchnutý duchom tvorivého leninizmu zúčtoval rázne so škodlivými a zhubnými vplyvmi kultu osobnosti, ktorého dôsledky skresľujúce pravú ušľachtilú tvár socializmu široko prenikali do práce všetkých komunistických strán“.2 Podľa Novotného však zjazd zároveň jasne potvrdil správnosť leninskej generálnej línie Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, v dôsledku čoho aj Ústredný výbor KSČ „podrobil kritike chyby, ktoré boli spojené s dogmatickým uplatňovaním chybných Stalinových téz o tom, že v priebehu socialistickej výstavby sa triedny boj zostruje tým viac, čím väčšie sú naše úspechy pri budovaní socializmu. Ústredný výbor urobil súčasne nutné praktické závery pre to, aby sa tieto chyby napravili.“3 XX. zjazd KSSZ mal za dôsledok postupné zjemnenie teroru a politickej dogmatickosti v bývalých ľudovodemokratických krajinách tzv. východného bloku v nasledujúcich rokoch. Aj keď v každej z nich prebiehal tento proces s inou intenzitou, v Československu vyvrcholil postupne v obrodných demokratizačných tendenciách v nasledujúcom desaťročí.
Prof. PhDr. Zora Rusinová, PhD., je historička a teoretička výtvarného umenia. Venuje sa problematike moderného a súčasného umenia. Ako dlhoročná pracovníčka Slovenskej národnej galérie v Bratislave (1992 – 2007) bola generálnou kurátorkou a autorkou koncepcie viacerých ťažiskových výstavných projektov, ktoré po roku 1989 revidovali domáce umenie 20. storočia: Šesťdesiate roky v slovenskom výtvarnom umení (1995), Umenie 20. storočia – Dejiny slovenského výtvarného umenia (2000), Umenie akcie 1965 – 1989 (2001). Autorsky pripravila rad monografických výstav umelcov a kurátorských projektov (Pars pro toto, 1995; Epikurova záhrada, 1996; Limitlos, 1997; Barok a súčasnosť, 1998; Autopoesis, 2006 a i.) doma i v zahraničí. Je autorkou publikácie Autoportrét v slovenskom výtvarnom umení 20. storočia (2009). V súčasnosti pôsobí na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde prednáša vizuálne kultúrne štúdiá a na Trnavskej univerzite v Trnave, kde učí dejiny moderného a súčasného umenia.