Ars interpretandi sa stala spoločným menovateľom príspevkov, ktoré ponúka Sambucus v dvoch nasledujúcich zväzkoch. Svoj pohľad na interpretačné umenie, ktorého špecifikom je preklad z gréčtiny a latinčiny do materinského jazyka, alebo pohľad na úkony, ktoré sú spojené s činnosťou prekladateľa, tu sformulovalo takmer tridsať autorov. Ich nerovnaká generačná príslušnosť, rozličné pracoviská, odlišné profesionálne povinnosti či záujmy, to všetko už samo vylučuje možnosť, že pôjde o celkom homogénny súbor, o akýsi manifest súčasnej prekladateľskej školy či návod na osvojenie prekladateľských technológií.
Časť príspevkov, ktoré zoskupuje Sambucus III, charakterizuje širší teoretický záber: Martin Bažil nastoľuje otázku, ako pri preklade centonovej poézie riešiť jej substanciálnu intertextovosť; Zoltán Csehy predstavuje spôsoby prekladu časomernej poézie v súčasnej maďarskej tvorbe; Jozef Kordoš sa zameriava na daktylský hexameter v slovenčine; Anikó Polgár uvažuje o domestikácii, integrácii a rekonštrukcii ako technikách umeleckého prekladu; František Šimon sa v komparatívne koncipovanom príspevku zamýšľa nad špecifikami prekladov medicínskych textov; Helena Panczová sa venuje latinským prekladom Biblie v kritickom prehľade od staroveku po súčasnosť, Robert Horka načrtáva možnosti zachytiť rétorický ornatus v preklade Augustínovho Komentára k Jánovmu evanjeliu, podobne Marcela Andoková nastoľuje otázku prenosu rétorického aparátu v prekladoch kázní toho istého cirkevného otca.
Druhá skupina príspevkov približuje dejiny prekladu: Eva Kuťáková charakterizuje obdobie a prekladateľské dielo Simeona Karla Macháčka, Mária Slošiarová sumarizuje tú časť prekladateľského diela Miloslava Okála, ktorá sa uchováva v literárno–umeleckom archíve Slovenskej národnej knižnice v Martine, Daniel Škoviera sa zaoberá menej známou časťou Okálovho filologického diela, kritickými hodnoteniami slovenských prekladov z antiky.
Do obdobia novolatinskej literatúry sa zaraďuje príspevok manželov Wilkena Engelbrechta a Jany Engelbrechtovej o prekladoch z nizozemčiny do latinčiny a vice versa. Problematike slovenskej novolatinskej spisby sa venuje rad štyroch príspevkov: Helena Májeková na príklade prekladov epigramu Jána Filického Ad Sphettium upozorňuje na nebezpečenstvo unáhlených a zjednodušených záverov; Erika Juríková ilustruje na textoch o Trnave niektoré špecifiká prekladu Notície Mateja Bela, Nicole Sipekiová ukazuje, ako sa prekladali frazeologické jednotky v učebnici latinčiny Syntaxis ornata z 18. storočia, Katarína Šotkovská poukazuje na prekladateľský problém duchaplnej stručnosti pri tlmočení epigramov.
Ako sa už stalo pravidlom, súčasťou zväzku sú recenzie domácich i zahraničných publikácií a správy o podujatiach, ktoré zorganizovali alebo na ktorých sa zúčastnili slovenskí klasickí filológovia. Bibliografickú prílohu tvorí súpis diplomových prác obhájených na Katedre klasických jazykov FF TU v akademickom roku 2007/2008. Atrakciou sui generis je osobný denník prof. Okála z pobytu v Grécku v roku 1967.
Kľúčové slová: filológia, medievistika, latinistika, neolatinistika