Belove Vedomosti o uhorských stoliciach nie sú prameňom len pre poznanie histórie jednotlivých regiónov, ale môžu poslúžiť ako historický prameň pre iné vedné oblasti. Ich význam pre geograficko-historický výskum Slovenska ako prvý pochopil pražský profesor Alexej Petrov, ktorý na základe priamych citácií vyvracia Škultétyho interpretáciu vybraných častí, podľa ktorej je Bel autorom tvrdenia, že hornouhorské zemianstvo (tekovské, turčianske, liptovské) je poslovenčeným potomstvom maďarských zemanov, a obviňuje Škultétyho, že nepozná Belovo dielo. Nepopierateľný význam má Belovo dielo pre výskum osídlenia Slovenska, ako to vyplýva z publikovaných štúdií Juraja Žudela. Ten nespochybniteľne dokázal, že Vedomosti sú významným prameňom pre poznanie krajiny, a to najmä socioekonomických prvkov 20. – 30. rokov 18. storočia.
O záujme odbornej verejnosti o dielo Mateja Bela svedčia aj články a štúdie Ľudovíta Viliama Prikryla, ktorý kritizuje, že v súčasnej literatúre sa doslova tradične objavuje údaj, podľa ktorého je obsah diela len z jednej pätiny geografický a zvyšok je venovaný histórii. Prikryl akcentuje, že takmer celú socioekonomickú problematiku v diele Mateja Bela tento údaj zaraďuje do histórie, zväčša však ide o údaje etnografického, ba aj geografického charakteru. Bel totiž opisuje, aj keď nie veľmi systematicky, jednotlivé národnosti, zamestnanie obyvateľstva, konfesionálnu príslušnosť, pričom v komentári neopomína ani geografické vzťahy. Neuvádza však údaje o počte obyvateľov a to ani v relatívnom ponímaní.
Belove Vedomosti nie sú len zdrojom informácií. Vďaka svojej výpravnej podobe bohatej na ilustrácie, typografickým ozdobám a podrobne spracovaným mapám sú historikmi umenia vnímané ako bohatý ikonografický materiál vlastivedného, kultúrnohistorického a dokumentárneho charakteru s osobitnými výtvarnými hodnotami. Napríklad ilustrácie, ktoré sa v nich nachádzajú, považuje historička umenia Katarína Závadová za rovnocenné vedeckej hodnote diela.
Môžeme teda skonštatovať, že význam Belovho najväčšieho a najcennejšieho diela ďaleko prekračuje hranice historického bádania. Vedomosti sa stali pre vedeckých pracovníkov nevyschýnajúcim prameňom poznania, ktorý môže poskytnúť nové informácie pre mnohé vedné odbory.
Na Slovensku, na rozdiel od našich maďarských susedov, neboli dosiaľ vydané preklady všetkých slovenských stolíc, a to aj napriek tomu, že táto myšlienka nie je vonkoncom nová. Objavila sa už v osemdesiatych rokoch minulého storočia a vtedy ju dokonca iniciovali vtedajšie najvyššie politické miesta. K jej uskutočneniu však dosiaľ nedošlo a ani do dnešných dní, viac ako dvadsať rokov po spomenutom výročí, máme publikované kompletné slovenské preklady len štyroch stolíc, a to Turčianskej, Užskej, Zemplínskej a Oravskej.
Jednou z publikácií, ktorá bola vydaná k trojstému výročiu narodenia Mateja Bela, bol aj preklad najinteresantnejších častí opisu Bratislavy. Kolektív skúsených i debutujúcich prekladateľov – Anna Lefíková, Mária Novacká, Juraj Pavelek a Ján Dubovský vybrali paragrafy opisujúce súveké mesto, o ktorých sa domnievali, že budú pre čitateľov najpríťažlivejšie. Snažiac sa udržať dobovú patinu a zachovajúc grafickú úpravu originálu (kurzíva pri názvoch a pojmoch, marginálie, Belove poznámky etc.) pripravili na vydanie hodnotný preklad rešpektujúci nuansy barokovej latinčiny aj špecifiká Belovho štýlu vôbec. V záujme bližšieho priblíženia originálu a pre názorné zobrazenie originálu zaradili do prekladu aj synopsy častí a súveké ilustrácie.
Pred samotným prekladom sa čitateľ prostredníctvom rozsiahleho úvodu Jána Tibenského nazvaného Matej Bel a Bratislava oboznamuje s autorovým curriculum vitae obohateným o citácie z Belovho vlastného životopisu z roku 1705, ktorý napísal, keď bol prijatý ako študent do menzy Franckeho sirotinca v Halle. Prínosná je aj nasledujúca časť o vedeckej činnosti, kultúrnom živote Bratislavy a učencoch, ktorí Belov tamojší dom navštívili. Tibenský porovnáva Belov text s rukopisom Jána Matolaya a historický úvod končí hodnotením Belovej vedeckej činnosti a stručnou všeobecnou charakteristikou diela. Autor pridáva k Belovmu titulu magnum decus Hungariae aj titul „veľká ozdoba Bratislavy“ a vysoko oceňuje jeho prínos pre kultúru a dobré meno mesta.
V tom istom roku vyšla aj útla knižočka Matej Bel, slovenský geograf. Na jej začiatku sa nachádza štúdia Jána Tibenského s hodnotením miesta a významu Belovho diela pre dejiny slovenskej vedy a techniky. Autor sa v nej zaoberá celou genézou vzniku diela, okruhom Belových spolupracovníkov a jeho miestom v slovenskej histórii. Za Tibenského štúdiou nasleduje preklad oddielu o prírode zo všeobecnej časti Liptovskej stolice, ktorého autorom je Gašpar Sedlák a Notície Zvolenskej stolice z pera historika a klasického filológa Júliusa Sopka. V texte sú preložené aj Belove poznámky, prekladatelia sa však obmedzujú len na vysvetlenie miestnych zemepisných názvov. Oba slovenské preklady majú voľnejší charakter.
Július Sopko publikoval v roku 1989 aj preklad Turčianskej stolice. S ľahkosťou si v ňom poradil s náročným historickým textom obsahujúcim množstvo prívlastkov a komplikovane členených súvetí. Podobne ako v predchádzajúcom prípade, aj tu zostali zachované Belove poznámky, rovnako aj marginálne heslá a grafické členenie. Obohatením publikácie je reprodukcia mapy Turčianskej stolice. Autorom historického úvodu Matej Bel a jeho geograficko-historický opis Turčianskej stolice je Richard Marsina. Stručne v ňom charakterizuje celý Belov projekt Geograficko-historických vedomostí o Novom Uhorsku a konkrétne sa zaoberá Belovými spolupracovníkmi, príp. podporovateľmi, ktorí mu pomohli pri vypracovávaní textu Turčianskej stolice. Išlo o turčianskeho župana Petra Révaya, turčianskeho zemana Ondreja Čemanka z Trnova a Pavla Prónaya. Po podrobnej analýze textu sa Marsina pokúša rozlíšiť, čo sú názory samotného Bela a čo len prebral od svojich spolupracovníkov. Úvod sa končí obsahovým rozborom jednotlivých častí a hodnotením významu Belovho opisu.
K prekladom publikovaným v osemdesiatych rokoch minulého storočia pribudli v roku 2000 preklady Užskej a Zemplínskej stolice. Vyšli z pera Martina Slaninku, rodáka zo Sobraniec. Obe publikácie vydala skupinka nadšencov – milovníkov zemplínskej histórie, ako píše Anton Semeš vo vydavateľskej poznámke k prekladu Zemplínskej stolice, združených v neinvestičnom fonde Zemplínsky valal. Aj keď si tieto publikácie nedávajú za cieľ historický rozbor a zhodnotenie Belovho diela, predsa by, čo i len krátky historický úvod, prispel k ich kvalite. V podobe, v akej vyšli, ani zďaleka nedosahujú prekladateľskú, historickú, ale ani grafickú úroveň predchádzajúcich prekladov, absentujú v nich napríklad Belove poznámky. Aj keď sa v už spomenutej vydavateľskej poznámke píše, že sú „darom nie len pre nás starších, ale najmä pre študentov na našich stredných školách a na univerzitách v Košiciach a v Prešove,“ určite by sa práve na spomenutých inštitúciách našli erudovaní historici ochotní obohatiť tieto isto veľmi potrebné preklady o historickú charakteristiku. Veď napríklad historik Ferdinand Uličný sa textom o Zemplínskej stolici zaoberal a svoje zistenia publikoval v odbornej literatúre.
Naposledy vydaným slovenským prekladom je text Oravskej stolice. V spolupráci s Oravským múzeom P. O. Hviezdoslava, vlastníkom Belovho rukopisu Oravskej stolice, text pripravil na vydanie a preložil Jozef Minárik, pričom zachoval tak marginálne heslá, ako aj Belove poznámky umiestnené pod čiarou. Samotný prekladateľ bol zároveň aj autorom úvodnej štúdie Život a dielo Mateja Bela, v ktorej stručne načrtol Belove životné i vedecké osudy. Minárikovou snahou bolo zachovať znaky Belovej barokovej latinčiny s množstvom členených súvetí a štylistických prvkov. Obohatením je v prílohe uverejnené faximile samotného latinského rukopisného textu.
Okrem spomenutých knižných prekladov boli uverejnené čiastkové preklady Belovho historicko-zemepisného diela. Išlo predovšetkým o časti, ktoré sa týkali konkrétnej geografickej lokality, stolice, mesta či dediny alebo stavby, pretože v mnohých prípadoch sú Vedomosti prvými súvislými dejinami od počiatkov jednotlivých sídlisk. Bel sa často zaoberá aj konkrétnymi udalosťami či inštitúciami, príp. venuje pozornosť osobnostiam významným pre daný región. V niekoľkých prípadoch došlo k prekladu tematicky zameraných častí z diela, ktoré sa stali prílohou k relevantnej odbornej štúdii.
Na záver môžeme skonštatovať, že za prvoradé v ďalšom výskume diela Mateja Bela treba považovať vydanie kompletných erudovaných slovenských prekladov Vedomostí o uhorských stoliciach, optimálne v bilingválnom vydaní opatrenom vecnými i filologickými poznámkami. Pri príprave edície je žiaduca úzka spolupráca odborníkov z viacerých vedných oblastí. Vzhľadom na súčasný stupeň znalosti latinčiny u nefilologických odborov sa ako najefektívnejšia javí kooperácia filológov a historikov. Sondy prinášajú prvé výsledky snahy trnavského pracoviska zostaviť a následne koordinovať výskum a edičnú prácu skupiny bádateľov, ktorí by boli odborne i metodologicky pripravení podujať sa a zvládnuť túto úlohu.