Konferencia ministrov zahraničných vecí Veľkej trojky, zasadajúca v októbri 1943 v Moskve, dospela okrem iného k dohode o potrebe vytvorenia mechanizmu, ktorý by zabezpečoval tesnejšiu spoluprácu medzi USA, ZSSR a Veľkou Britániou v oblasti skúmania európskych otázok, vznikajúcich z vývoja vojny. Praktickým výsledkom rokovaní, zohľadňujúcom predstavy všetkých troch veľmocí, bolo zriadenie Európskej poradnej komisie so sídlom v Londýne. Náplňou práce komisie bolo študovať problémy spojené s ukončením vojnových akcií na kontinente a vypracúvať spoločné odporúčania trom spojeneckým vládam. Novozriadený spojenecký orgán sa mal zaoberať celým radom otázok týkajúcich sa povojnového usporiadania Európy, ale najväčšiu pozornosť mal sústrediť na nemeckú problematiku. Prioritnou úlohou komisie bolo vypracovať kapitulačné podmienky, ktoré mali Spojenci predložiť Nemecku, zostaviť štruktúru dodatočného kontrolného mechanizmu, umožňujúceho sledovať, či Nemecko tieto podmienky dodržiava a stanoviť okupačné pásma pre jednotlivé spojenecké mocnosti.
Prvotné komplikácie v rámci komisie vychádzali hlavne z Washingtonu, kde ministerstvo vojny permanentne nechcelo pripustiť, aby civilné orgány formulovali dlhodobú stratégiu Nemecka, čím by sa oslabila sloboda rozhodovania armádnych predstaviteľov. Podobne sa správal aj prezident Franklin D. Roosevelt, ktorého postoj voči komisii bol vždy rezervovaný – nemal záujem na tom, aby komisia budila dojem, že tajne buduje nový svetový poriadok. Navyše medzi ním a ministrom zahraničných vecí Cordellom Hullom dlhodobo absentovala súhra v prístupe k zahraničnej diplomacii. Americký delegát v komisii John G. Winant preto neustále trpel nedostatkom relevantných podkladov na rokovania, resp. ich časovým sklzom, čím sa tieto materiály stávali neaktuálnymi. Až príliš často sa tak ocital v nezávideniahodnej pozícii, že jediné, čo mu zostávalo urobiť, bolo iba komentovať starostlivo pripravené britské, resp. sovietske návrhy.
O dôležitej úlohe komisie napokon svedčí fakt, že dokumenty vypracované na jej pôde boli v konečnom dôsledku predkladané a schvaľované na dvoch veľkých spojeneckých konferenciách, uskutočnených v roku 1945, pričom výsledky týchto konferencií – Jaltskej i Postupimskej, výrazne ovplyvnili ďalší vývoj celej Európy na niekoľko desaťročí.