Priamy popud na vznik tohto knižného portrétu univerzitného profesora Miloslava Okála poskytla storočnica jeho narodenia. Okrúhle výročia síce samy v sebe nenesú nijakú skutočnú hodnotu a sú iba ľahšie zapamätateľnými či navonok viac okrášlenými medzníkmi, jednako v tradícii našej európskej civilizácie bývajú jubilejné roky vítanou príležitosťou na pripomenutie zásluh jednotlivcov i ustanovizní a dávajú osobitný podnet, aby sa o nich uvažovalo zodpovednejšie.
V názve tejto knihy sa exponuje prvenstvo. Nie je to nijaká náhoda. Práve prvenstvo predsa hralo v konaní Miloslava Okála veľmi dôležitú úlohu. Na prvý pohľad sa v jeho životnom diele kumuluje hneď niekoľko netuctových prvenstiev.
Na prvom mieste medzi Okálovými prvenstvami stojí fakt, že bol spomedzi Slovákov prvý, ktorý u nás dosiahol hodnosť riadneho univerzitného profesora v klasickej filológii; až po ňom nasledovali na bratislavskej univerzite Špaňár, Kuklica a Škoviera. Tomuto prvenstvu, pod ktoré sa podpísalo neutešené postavenie Slovákov ako svojbytného národa v uhorskom štáte a potom v rámci Československa potreba vyrovnávať sa kultúrne vyspelejším Čechom, prikladal sám Okál nemalý význam.
Po druhé, Okál bol prvým prekladateľom prvého diela, o ktorom je doložené, že vzniklo na území dnešného Slovenska. Cisár Marcus Aurelius totiž zaznamenal v závere prvej knihy svojho filozofického denníka, že ju písal pri Hrone. Stalo sa to pravdepodobne v roku 174 kresťanského letopočtu. Jeho druhá kniha bola dopísaná zrejme o rok neskôr na pravom brehu Dunaja v Carnunte, ktoré je vzdialené od nášho dnešného hlavného mesta sotva 10 km. Texty denníka sa navyše Okálovi páčili a rád z nich citoval dlhšie pasáže.
Po tretie, Okál bol prvý, kto do slovenčiny kompletne preložil homérske eposy, prvý výtvor európskeho písomníctva a zároveň básnické veľdielo. Napokon štvrté a azda menej nápadné Okálovo prvenstvo na Slovensku spočíva v tom, že novolatinské štúdiá urobil organickou časťou výskumu antického staroveku. Iste nie je prvenstvo ako prvenstvo, no všetky uvedené zároveň charakterizuje vysoký kvalitatívny štandard.
Nemenej dôležitou okolnosťou vzniku tejto knihy je fakt, že jubilant bol na Slovensku ústrednou osobnosťou diania v oblasti klasickej filológie od konca druhej svetovej vojny do konca osemdesiatych rokov minulého storočia. Preto vskutku nie je možné zaoberať sa dejinami vied o antickom staroveku u nás, skúmať ich a tobôž hodnotiť, neberúc na vedomie filológa Okála a jeho činnosť. Okolo neho sa potom ako okolo ťažiska grupujú ďalší aktéri, vrátane jeho antipódov, a kryštalizujú sa ich podujatia. Monografické spracovanie Okálovho osobného zástoja je teda zároveň príspevkom k dejinám vedy na Slovensku a špeciálne k dejinám klasickej filológie. Keďže za jeho života tvorilo Slovensko s českými krajinami spoločný štátny útvar a keďže Okál pestoval veľmi živé kontakty s kolegami na západ od rieky Moravy, je táto kniha zároveň neodmysliteľnou súčasťou dejín filológie v Čechách a na Morave.