Suplikačné registre (Registra Supplicationum; I Registri delle Suppliche) predstavujú v pápežskej kúrii špecifický druh prameňa, ktorý v kuriálnej kancelárii vznikol z prirodzenej potreby evidovať súpis žiadostí k Svätej stolici. Napriek tomu, že tento materiál sa zachoval až od čias pontifikátu pápeža Klementa VI. (1342 –1352), niet pochýb o tom, že kúria evidovala jednotlivé supliky aj oveľa skôr. Z čias, keď sú registre zachované, už totiž forma i obsahová provenienčnosť jednotlivých zápisov má v hlavných črtách vyvinutú a špecifickú podobu. Ako už vyplýva z ich oficiálneho názvu, jednotlivé žiadosti boli do úradných registrov zapisované v skrátenej (regestovej) forme aj s prípisom kancelárie o vyhovení, prípadne zamietnutí žiadosti a príslušnej kompetenčnej osobe (zvyčajne kuriálneho vicekancelára). Z uvedeného teda plynie, že ide o prameň mimoriadnej dôležitosti a rovnako tak tomu je i pre naše územie, pretože zachytáva mnohé žiadosti o úpravu uhorských cirkevných pomerov (najmä personálne obsadenie cirkevných úradov) s pôsobnosťou na území Slovenska. Mnohé sa však týkajú aj politického a verejného života v krajine.
Stav zachovania písomnej agendy v pápežskej kancelárii verne odráža vtedajšiu cirkevno-politickú situáciu v Európe. Až s ukončením cirkevnej schizmy na všeobecnom cirkevnom koncile v Kostnici a voľbou nového, jediného a všeobecne akceptovaného pápeža Martina V. v roku 1417 došlo k obratu aj v stave zachovania skúmaných registrov. Tie sú od uvedeného roka už k dispozícii v kompletnom stave a riadne vedené. Rok 1417 treba skutočne považovať za významný medzník vo vedení kuriálnej agendy a vo vývoji pápežskej diplomatiky vôbec.
Z obsahového hľadiska možno jednotlivé evidované supliky rozčleniť už do viacerých skupín. Sú nimi predovšetkým:
a) žiadosti o udelenie alebo rezervácii cirkevných prebend a úradov (canonicatus, prebenda, dignitas, officium cum cura vel sine cura), a to buď o konkrétnej voľnej, alebo len všeobecne formulovanej, prípadne aj s výhľadom na jej uvoľnenie (sub exspectatione). V rámci tejto obsahovej podskupiny predstavujú špecifický druh žiadosti o udelenie prebend a cirkevných úradov pre absolventov univerzít, prípadne pre učiteľov týchto univerzít. Tu však – s jedinou výnimkou – slovacikálny materiál chýba.
b) ďalšiu skupinu predstavujú žiadosti o udelenie rozličných dišpenzií: napr. pre nedostatočný kanonický vek potrebný na obdržanie istého cirkevného úradu a prebendy, pre väčšiu kumuláciu cirkevných prebiend, na uzavretie (alebo rozlúčenie) manželstva kvôli stupňu príbuznosti, vstúpenie alebo vystúpenie z rehole, možnosť odbavovať cirkevné obrady v mimoriadnom čase a na mimoriadnych miestach, možnosť vykonať púť do Svätej zeme a pod.
c) napokon ešte možno ako špecifickú skupinu suplík vyčleniť aj žiadosti o udelenie odpustkov, a to buď pre jednotlivé osoby alebo aj pre farské kostoly a iné sakrálne priestory (najmä kráľovské kaplnky).
Registre z kancelárie Klementa VII. sa už poväčšine usilujú aj v marginálnych poznámkach špecifikovať druh prítomnej žiadosti (dispensatio, remisio peccatorum, absolucio, reformacio, indulgencia, surrogacio).
Celkovo teda možno konštatovať, že do konca pontifikátu pápeža Martina V. (teda za roky 1342-1431) sa zachovalo 265 kníh suplikačných registrov. Prítomná edícia prezentuje výsledky výskumu registrov z pontifikátu Klementa VI. (1342-1352): knihy 1 – 24; ďalej z pontifikátu Inocenta VI. (1352-1362): knihy 25 – 35; z pontifikátu Urbana V. (1362-1370): knihy 35 – 46; pontifikátu Benedikta XIII. (1394 – 1423): knihy 82 – 104; a pontifikátu Bonifáca IX. (1389 – 1404): kniha 105A. Z týchto kníh jednotlivých suplikačných registrov boli vyexcerpované všetky doklady slovacikálneho charakteru.
Štruktúra zápisov je pomerne jednoduchá a úsporná. Jednotlivé žiadosti sa do registra evidovali priamo zvratom „supplicat („supplicant“) Sanctitati Vestre“. Po ňom nasleduje meno predkladateľa žiadosti s označením jeho stavu (duchovný alebo svetský predkladateľ), prípadne hodnosti a príslušnosť k cirkevnej provincii. Od pontifikátu Klementa VII. sa tiež objavuje pomerne dôsledne vedená informácia o tom, či predkladateľ žiadosti pochádza zo šľachtického alebo len sedliackeho stavu. Ak predkladateľ žiadosti nie je totožný s osobou, ktorej cieľom má byť pápežská milosť, uvádza sa aj meno príjemcu pápežskej milosti, opäť s označením jeho stavu, hodnosti a diecézy. Nasleduje spojka „quatinus“, po ktorej už je priamo uvedená predmetná žiadosť v plnom rozsahu, ako bola predložená pápežskej kúrii. V niektorých málo prípadoch je doplnená aj o vysvetľujúci text okolností, ktoré viedli k predloženiu žiadosti.
Ďalšie údaje sa už týkajú rozhodnutí pápeža, ktoré informujú o rozsahu pápežského súhlasu (prípadná redukcia prosby sa zreteľne zaznamená v osobitnej formulácii) a poverenia pre kompetentnú osobu, zabezpečiť vybavenie žiadosti po formálnej stránke. Túto štruktúru v princípe dodržiavajú aj záznamy z 15. storočia.
Pod pojmom slovacikálny materiál treba rozumieť skúmané údaje o osobách, inštitúciách a funkčných cirkevno – organizačných zložkách s pôsobnosťou na území Slovenska v zmysle súčasných politických hraníc. Ako je známe, územie Slovenska tvorilo pred rokom 1918 severnú (naddunajskú) časť Uhorského kráľovstva a na jeho území sa formálno-právne až do 70. rokov 20. storočia rozprestierala vôbec najstaršia z bývalých uhorských diecéz so sídlom v Ostrihome, čo malo svoje historické zdôvodnenie. Iné zo starobylých biskupstiev Uhorského kráľovstva zase zahŕňalo východnú časť Slovenska (s historickými župami šarišskou, abovskou, užskou a zemplínskou). Osobitne bolo treba tiež pri výskume evidovať aj doklady s platnosťou pre celé historické územie Uhorského kráľovstva. V edícii sa uvádzajú aj tieto. Celkom teda prítomný druhý zväzok (jeho prvá časť) edície Monumenta Vaticana Slovaciae prináša až 561 zápisov.
Z ďalších štatistických údajov treba ešte uviesť, že najviac zápisov sa vzťahuje na cirkevnú štruktúru Ostrihomského arcibiskupstva, čo prirodzene súvisí so skutočnosťou, že diecézne územie tohto centrálneho uhorského arcibiskupstva sa rozprestieralo na území Slovenska. Záznamy sa týkajú Ostrihomskej kapituly, niektorých osôb arcibiskupov, ale aj konkrétnych farností arcidiecézy.
Rovnako početné zápisy sa vzťahujú aj k ďalšej diecéze so sídlom mimo územia Slovenska – Jágerskému biskupstvu. Aj tu ide predovšetkým o záznamy týkajúce sa biskupov, sídelnej kapituly, niektorých farností, ale aj kláštorov a prepozitúry v Nižnej Myšli.
Nepochybne osobitne dôležité sú zápisy, vzťahujúce sa na územie a organizačnú štruktúru Nitrianskeho biskupstva. Až 31 zápisov sa dotýka priamo troch osôb nitrianskych biskupov: Víta (1334-1347), Mikuláša (1347-1350) a magistra Štefana (1350-1367). Treba zdôrazniť, že tieto zápisy zreteľne dosvedčujú fakt, že nitrianski biskupi patrili k najpoprednejším prelátom krajiny. Ďalšie početné zápisy nás informujú o personálnych zmenách v obsadení Nitrianskej kapituly.
Osobitne významné sú početné doklady o Bratislavskom a Spišskom prepoštstve a tunajších združených kapitulách. Z hľadiska ďalších zložiek cirkevnej organizácie jednotlivých diecéz sa v suplikačných registroch nachádzajú aj doklady o jednotlivých archidiakonátoch. V Ostrihomskej arcidiecéze to sú archidiakonáty Hontiansky, Komárňanský, Nitriansky, Tekovský a Zvolenský. V rámci Jágerskej diecézy to sú archidiakonáty Abovský, Toryský, Užský a Zemplínsky a napokon v rámci Nitrianskej diecézy archidiakonáty Trenčiansky a Hradňanský.
Ďalej treba ešte uviesť, že niekoľko zápisov sa vzťahuje na rehoľné komunity, s pôsobnosťou aj na našom území, hoci aj nie vždy je údaj vo vzťahu ku konkrétnemu rehoľnému domu. Konkrétne ide o rehole benediktínsku, kartuziánsku, minoritskú, cistercitskú, johanitskú, pavlínsku, dominikánsku a ženskú rehoľu klarisiek s významným kláštorom v Trnave.
Suplikačné registre teda obsahujú nezriedka mnoho dôležitých údajov až podrobností, ktoré z iných materiálov nemáme pre štúdium stredovekých cirkevných pomerov na Slovensku vôbec k dispozícii, ich pozícia v historickom výskume stredovekých dejín Slovenska je preto nezastupiteľná.