Jednou z výnimočných oblastí filozofického diskurzu na začiatku 14. storočia bola teória mentálneho jazyka (oratio mentalis alebo propositio mentalis). Mnohí autori tohto obdobia chápali jazyk a jeho mentálny invariant ako súčasť epistemického vysvetlenia komplexného spôsobu poznávania sveta prostredníctvom pojmov. Teória mentálneho jazyka bola na takúto explanáciu vhodná a zároveň priniesla nové svetlo do vzťahu jazyka a (vnímaného) sveta.
Objav takýchto teórií mentálneho jazyka radikálnym spôsobom zmenil dovtedajší pohľad na to, akým spôsobom si myseľ či intelekt vytvára zástupné znaky, ktoré reprezentujú skutočnosť. Tieto komplexné a často aj komplikované teórie o vzniku termínov a o spojení termínov do viet boli na začiatku 14. storočia ovplyvnené hlavne myšlienkami a pohľadmi Williama Ockhama († 1347), ktoré načrtol a rozpracoval vo svojej koncepcii tzv. oratio vocalis a oratio mentalis (idiomatického a mentálneho jazyka).
Cieľom tejto práce je poukázať na Ockhamovu teóriu oratio mentalis a priblížiť ju ako základné a v každej teoretickej i praktickej vede prítomné kritérium. Ockham ňou totiž predkladá tézu o tzv. „propozicionalizácii“ nášho myslenia. Táto téza síce nevyznieva v jeho diele explicitne, ale z mnohých pasáží ju vieme vydedukovať a bližšie rozanalyzovať. Celé naše poznanie a myslenie prebieha v intelekte na spôsob mentálnych propozícií zložených z termínov, ktoré kopírujú skúsenostne poznávaný svet. Nazdáva sa teda, že hlavným momentom poznávania a rozprávania o svete je mentálny náprotivok – či už chápaný ako mentálny termín (pojem) alebo ako mentálna propozícia (myšlienka).
Doc. Rastislav Nemec (1977) pôsobí od roku 2006 na Katedre kresťanskej filozofie Teologickej fakulty Trnavskej univerzity ako odborný asistent. Zaoberá sa súčasnou hermeneutikou, procesuálnou filozofiou, stredovekou filozofiou a jej súvisom s dnešným filozofickym bádaním.