Predložená publikácia nie je v našich končinách celkom bežným pojednaním o portrétnom žánri v ranom novoveku. Jej ambíciou nie je pozerať sa na portrét cez optiku pomyselných súradníc „doba – dielo – umelci – objednávatelia“. Naopak, zámer tejto knihy je skôr hĺbková analýza niekoľkých celkom bazálnych otázok týkajúcich sa samotnej povahy a podstaty portrétu ako špecifického dobového obrazového fenoménu v novovekých dejinách. Vie si čitateľ v dnešných podmienkach všeobecnej presýtenosti portrétmi a za situácie, keď na ich vytváranie celkom stačí dotknúť sa smartfónu, predstaviť, ako portrét na ľudí účinkoval v 15. storočí? Ako „magicky“ a zároveň „pragmaticky“ boli vlastne až do vynálezu fotografie obsahy, významy a funkcie tohto žánru? Autorka kladie za cieľ naviesť diváka na hlbšie uvažovanie o problematike portrétu v ranom novoveku „skrze texty“. Viac než samotné portréty-obrazy sú tu teda čitateľovi ponúkané smerodajné dobové traktáty a iné odborné i laické pojednania o portréte. Tento pôvodný portrétny diskurz je paralelne reflektovaný autorkou v rámci diskurzu súčasného, teda v kontexte aktuálnych metodologických pohľadov a konkrétnych interpretačných prístupov k danému žánru, ako je napríklad Beltingova „antropológia obrazu“, Freedbergove a Mitchellove úvahy o „moci obrazu, Gellova téza o „umelcovi ako okultnom technikovi“, smerujúce konkrétne v portrétnom žánri k Marinovým a Burkeho interpretáciám vladárskych portrétov ako prostriedkov k ovládnutiu publika.