Rituálna očista bola významným prvkom v náboženstve, pretože bez nej nemohli ľudia vykonať prakticky nič čo s náboženstvom súviselo. Každý nábožensky úkon si vyžadoval, aby boli ľudia čistí po fyzickej aj psychickej stránke. To, že rituálnu očistu spomínajú antickí autori pomerne často vo svojich dielach, či už v divadelných hrách, vo filozofických úvahách až po exaktnú vedu, svedčí o jej dôležitosti a potrebe. Rituál očisty nemá vždy presne vymedzené hranice a môže splývať s iným náboženským úkonom, najmä s obetovaním. Očista a vykonávanie obety sú dve základné zložky gréckeho náboženstva, ktoré nemožno od seba oddeľovať. Spôsob prevedenia očisty bol rozličný v závislosti od druhu znečistenia ale aj úkonu, pre ktorý sa chcel človek očistiť. Očisťovali sa sami alebo v rámci väčšej skupiny ľudí.
Predkladaná práca je zameraná najmä na klasické obdobie a helenizmus, ktoré poskytujú dostatočné množstvo príkladov a nálezov. Opiera sa o epigrafický a archeologický materiál, ktorý očistu priamo dokladá a antickí autori dopĺňajú a opisujú jej vykonávanie. Problematika témy spočíva v presnej identifikácií miest pre očistu a označením vyobrazených scén na budovách, nádobách a tabuľkách ako očistné. Vždy bol určitý priestor, kde sa očista odohrávala, no nie vždy musel byť priamo vymedzený. Miesta, kde sa odohrávala očista boli z náboženského a praktického hľadiska využívané aj na iné účely, a tak sa dajú identifikovať miesta, ktoré slúžili iným účelom ako miesta očisty. Vo výzdobe chrámu sa niekedy objavujú scény, ktoré môžeme označiť ako očistné, avšak len tie, pri ktorých je príbeh známy a vieme, že sa jedná o očistu. Existujú aj konkrétne predmety súvisiace s očistou, ktorých prítomnosť dokladajú najmä zdroje vody, antickí autori, epigrafické nápisy, ale aj ich samotné umiestnenie v rámci architektúry.