Predkladané spisy Soliloquia čiže Samovravy a De immortalitate animae, O nesmrteľnosti duše vznikli v rozhodujúcej etape vnútorného prerodu sv. Augustína a sú do istej miery svedectvom o jeho priebehu, svedectvom o problémoch, ktoré stáli v centre vtedajších Augustínových úvah. Obe diela nám približujú Augustína ako človeka ponoreného do stále aktuálnych úvah o tzv. štvrtom rozmere ľudského bytia, o jeho večnosti. Pri dielach takého typu oprávnene hľadáme harmóniu medzi dielom a osobnosťou autora. Môžeme zblízka sledovať, ako Augustín túžil po záchrane svojej duše a ako o ňu osobne bojoval, ako nachádzal cestu od argumentačnej skepsy mudrcov k zdôvodnenej istote múdrych. Na platonizmus nadväzujúca Augustínova úvaha znie v kocke asi takto: Ak pravda jestvuje, musí byť večná. To, čo je s ňou nerozlučne spojené, musí byť potom takisto večné. Matematika a logika (dialektika) sú pravdivé a sú spojené s rozumom. Rozum je neoddeliteľne spojený s dušou. Duša je teda večná. Preložili a úvodnú štúdiu napísali Jozefa Artimová a Katarína Šotkovská.