Dejiny slovenských archívov, resp. archívov na území Slovenska, formovanie profesie archivára, vývoj archívnej teórie a praxe majú mnoho spoločných čŕt, ale aj špecifík v porovnaní s históriou archívov v Európe a osobitne v strednej Európe. Slovensko do roku 1918 bolo súčasťou Uhorska alebo Rakúsko-Uhorska. Aj pre vtedajšiu dunajskú monarchiu platí to, čo v širšom európskom kontexte povedal kunsthistorik Ernest Gellner, že jej historicko-kultúrna mapa, mapa jej regiónov a krajín nikdy nebola jednoznačná. Vzhľadom na svoje vnútorno-spoločenské a etnické, kultúrne, jazykové a náboženské zloženie sa skôr podobala pestrej Kokoschkovej maľbe než obrazu od Modiglianiho, kde je málo farieb a navyše od seba oddelených. Tradičná pluralita, diferencovanosť strednej Európy je očividná vo viacerých oblastiach. Spočívala v etnickej mnohotvárnosti, v polyglotnosti jej obyvateľov, v bohatej kultúrnej rozličnosti, ako aj v skutočnosti, že tu existovali tri monoteistické svetové náboženstvá – kresťanstvo, židovstvo a islam – v rozmanitosti teritoriálno štátnych a štátno-právnych tradícií a následkom toho v bohato nuansovanej praktickej politickej správe. Bola tu možnosť interakcií, jestvovala však aj stála prítomnosť diferencií a následne protikladností. A tak identita slovenského archivára ani dnes nie je iba „slovenská“. Staršie archívne dokumenty, s ktorými pracuje, vyjadrujú svoju kultúrnohistorickú rôznorodosť aj svojou jazykovou pestrosťou – sú vo viacerých jazykoch – sú latinské, nemecké, maďarské a slovenské. Jazyková pestrosť je jednou z najvýraznejších farieb obrazu slovenského archivára.
---
V prípade záujmu kontaktujte mailom autorku.