Predkladaných sedmoro štúdií upriamuje pozornosť na skúmanie dejinných aspektov filozofie ako terapeutického prostriedku.
Uvažovať o filozofii ako terapii nie je celkom obvyklé. A to ani medzi filozofmi, ani v podstatne terapeutickejších vodách ľudského snaženia. Je to možno preto, že pre časť filozofov je filozofické skúmanie skôr riešením teoretických a osobnostne nezaťažených problémov (ako sú pravda, dobro a krása, večné a od psychična či subjektivity nezávislé zákonitosti univerza), prípadne – pre inú časť priaznivcov lásky k múdrosti – je filozofia spätá najmä s hodnotami, etikou a mravným konaním uplatňovaným v tak individuálnom, ako i spoločenskom správaní. Uvažovanie o terapeutickom ponímaní filozofie akoby evokovalo v ušiach filozofov ťažko akceptovateľný fakt, že filozofia má čo do činenia i s problémami, ktoré niektorý filozof vníma ako svoje osobné, prípadne, že filozofi samotní sú potenciálnymi adeptmi terapeutického intervenovania. Nedôvera k takto stanovenému problému však nepochádza len zo strany filozofov. Práve naopak. Rovnako dotknutí sa pri úvahe o terapeutickom účinku filozofie môžu cítiť psychológovia, psychoterapeuti či iní liečitelia telesných či psychických, ba i sociálnych neduhov človeka a pri tomto pocite budú (nie neoprávnene) poukazovať na zväčša teoretický a metodologicky nezviazaný rámec filozofického bádania voči ich metódou a výcvikom nesmierne prepracovanému a značne kontrolovanému úsiliu.
Napriek tomu, a či práve preto, sme si ako predmet nášho skúmania zvolili práve prebádanie terapeutických aspektov a kompetencií filozofie ako osobitého prístupu človeka k svetu i sebe samému. Nazdávame sa totiž, že každá nevyriešená otázka (a filozofická par excellence) je človekom vnímaná ako problém, ktorý, pokiaľ je subjektívne vnímaný ako vážny (existenciálne, axiologicky, epistemicky, teologicky...), si vyžaduje od subjektu jeho zodpovedanie. Absencia uspokojivej odpovede zväčša pôsobí na človeka neurotizujúco a i preto hľadanie odpovedí a riešenia pálčivých existenciálnych otázok plní tak trochu aj funkciu terapeutickej intervencie. V tomto najširšom slova zmysle možno preto všetko filozofické skúmanie chápať najmä ako antický ideál starostlivosti o dušu, či hľadanie zmyslu, poznávanie seba samého a svojho miesta vo svete.
Takéto chápanie filozofie ako terapie je stredobodom filozofického skúmania už oddávna. Možno sa s ním stretnúť pri zrode antického filozofovania, keď napr. Sokrates považuje celé filozofické úsilie práve za formovanie a staranie sa o seba samého – epimeleisthai sauton – staranie sa o svoje záležitosti. Ale nielen Sokrates či Platón, títo psychagogicky orientovaní myslitelia, ale i rímski stoici vyzdvihujúci pokoj duše a vyrovnanosť, či epikurejci hľadajúci blaženosť v hedoné či apatheii a ataraxii sú dôkazom toho, že život je plný utrpení a problémov, ktoré má filozof riešiť správnym filozofickým životným postojom. Téma zdravého a správneho životného postoja charakteristická pre antický svet prekypovala však najmä v stredovekom myslení s tým, že stredovekí myslitelia pochopili, že trvalé dobro a blaženosť je hodnotnejšie ako dočasné radosti či potešenia a svoju pozornosť preto upriamili na eschatologické ciele človeka. Napriek tomu i medzi nimi sa našlo viacero, ktorí nachádzali útechu a odľahčenie života priamo vo filozofii. Popri plejáde mnohých filozofov možno spomenúť napríklad Boëthia a jeho consolatio philosophiae, ale i mnohých ďalších.
S príchodom nových aspektov myslenia akoby sa objavovali i nové aspekty terapeutického pôsobenia myslenia ako takého. Novovek objavil ďalší rozmer liečebného aplikovania filozofie, a síce oslobodzujúcu silu poznania. Popri riešení osobných súžení a neistôt (Descartes, Pascal a mnohí ďalší), akoby teda novovekí myslitelia začali vnímať celospoločenské pôsobenie filozofie ako akéhosi všelieku a to tak na individuálne, ako i na spoločensko–politické a právne problémy spoločnosti samotnej. Možno práve preto sa v osvietenstve filozofia stáva dominantným odvetvím ľudského bádania a 18. storočie možno charakterizovať ako storočie filozofie par excellence.
Jednou z kľúčových otázok filozofie v celom jej období bolo totiž nájsť blaženosť a spokojnosť prostredníctvom múdrosti. Tým filozofia plnila úlohu terapeutického pôsobenia, ktorú neskôr od nej preberá psychológia či iné humanitne orientované prístupy. Ale i po profilovaní sa výsostne terapeutických vied a konceptov filozofia neopustila svoju schopnosť riešiť základné existenciálne a osobnostné problémy, čo dokumentuje tak kríza existencie v medzi– a povojnovom období, ale i neutíchajúci záujem o filozofiu v súčasnom období. Napriek tejto skutočnosti, praktické využitie filozofie ako terapie nebolo a nie je častým predmetom filozofických skúmaní. A to i napriek tomu, že poslednom čase možno predsa len sledovať istý nárast záujmu o túto črtu filozofie, a to tak na Slovensku ako i v zahraničí.