Problém slobody možno do určitej miery objasniť iba tak, keď fenomén slobody uchopíme, porozumieme a skúmame celostne a keď ho analyzujeme z viacerých komplementárnych základných hľadísk. Tento prístup sa ukázal ako schodná cesta na prekonávanie rôznych apórií v otázke slobody.
Keď sa spýtame na slobodu, o čom je vlastne reč? Ide o problém gnozeologický, ontologický, axiologický, etický, či nejaký iný? Alebo ide o všetky tieto problémy dovedna? A kto je na túto základnú otázku schopný a kompetentný odpovedať? Vedec, politik, teológ, filozof?
Nestačí len skúmať, čo je sloboda, ale treba skúmať aj to, akým spôsobom sloboda je, aké jej bytie, resp. aký je spôsob jej bytia. Keď slobodu prednostne vzťahujeme na človeka, čo nás koniec koncov má najviac zaujímať, potom spôsobom bytia človeka je samotná jeho existencia a sloboda je neoddeliteľnou súčasťou, dimenziou bytia človeka, bez ktorej človek neexistuje. Človek teda existuje tak, že existuje v slobode a sloboda existuje v človeku. Jedným z bytostných atribútov človeka je jeho sloboda, takže on sám je vlastne v istom základnom zmysle slobodou. Človek existuje od svojho počiatku v slobode, preto nemôže nebyť slobodný.