Vo vedeckom zborníku sa nastoľuje ambiciózny problém personálnej identity človeka skúmaný na báze jeho vývinu, teda jeho človekova genidentita. Dospieva sa k tomu, že skutočná, aktuálne platná identita je možná len na personálnom i personalitnom základe. Zborník sa člení na tri časti. V prvej časti sa pertraktujú pohľady na identitu cez niektorých filozofov (M. Porubjak, B. Motýľ, S. Tolnaiová), v druhej časti sa nastoľuje vlastný problém personálnej identity z logického, sémantického a psychologického hľadiska (M. Manzela, A. Démuth, O. Brezinský) a v tretej časti sa prezentujú niektoré významné aspekty personálnej identity (S. Gálik, H. Hrehová, J. Letz, R. A. Slavkovský). V prvej časti S. Tolaniová na príklade filozofa A, J. Lyona a iných analytických filozofov ukazuje, že problém personálnej identity treba interpretovať ako sebaidentifikáciu. Demonštruje to na príklade mnohých významných filozofov. V druhej časti A. Démuth poukazuje na to, že problém hľadania identity človeka je často problémom jeho spredmetňovania. A pýta sa: Kde je však záruka, že predstava nás ako reálneho subjektu a nás ako predmetu nášho nazerania je vôbec dajako kongruentná? V tretej časti Letz nastoľuje problém identity človeka ako výsledok jednoty jeho personálnej sebaidentifikácie a identifikácie prostredníctvom druhého. Vychádza pritom z Říhového konceptu personálnej identity a relevancie, ako aj zo svojho konceptu experienciálno-evolučnej filozofie. R. Slavkovský skúma personálnu identitu v širšom kontexte medzináboženského dialógu. Poukazuje na to, že proces sebaidentifikácie pred tvárou absolútna sprostredkovaný náboženskými tradíciami je veľmi krehký a zraniteľný a jeho výsledkom môže byť svätec, ale aj pokrútená karikatúra človeka.