Po siedmy raz ponúka Sambucus na svojich stránkach štúdie z oblasti vied o antickom staroveku a stredovekej i novovekej recepcie tejto kultúry. Azda o niečo výraznejšie oproti predchádzajúcim zväzkom sa v ňom dostávajú k slovu mladší autori a ukazujú, že tematický záber ich výskumných záujmov je takisto pozoruhodne široký. Ani v tomto zväzku nevyplýva poradie príspevkov z abecedného poradia priezvisk, ale dôsledne sa nedalo použiť ani prísne chronologické hľadisko.
Súbor štúdií otvára Peter Fraňo, ktorý dokladá, ako Cicero v spise O osude pracoval s učením stoika Poseidonia. Rétoriku pred filozofiou uprednostnil v príspevku o rečníckej osnove látky a rétorickej interpretácii starovekých textov Jiří Pavlík. V oblasti gréckych štúdií sa pohybujú príspevky Andrey Námerovej a Alexandry Kavečanskej; prvá rozoberá Lukianov dialóg Skýt a pripomína, že vo vnímaní Skýtov ako necivilizovaných išlo neraz o klišé, zatiaľ čo druhá nám zvolila za sprievodcu po Kykladách Strabóna.
Na menej známe stránky antického kresťanstva sa zamerali dve autorky. Marcela Andoková dokazuje, aký ťažký boj s antickým divadlom, konkrétne s populárnym mimickým žánrom, zvádzali kresťanskí vzdelanci, kým Ema Pavľáková na papyruse G 2312 z viedenskej zbierky exemplifikuje, čo si zachoval a akými zmenami prešiel v prostredí egyptských kresťanov taký dávny apotropaický nástroj, akým je amulet.
Do oblasti tradovania antickej vzdelanosti patrí jeden grécistický, jeden latinistický príspevok. Eva Serafinová osvetľuje rukopisné podanie Corpus Hippocraticum na príklade viedenského kódexu medicus Graecus 4, zatiaľ čo Ivan Balta nás v analýze najstarších latinských listín z Bosny uvádza do prostredia politicko-geograficky takmer neznámeho, ale kultúrne a jazykovo kompatibilného s naším stredovekom.
Literatúre latinského humanizmu sa venovala štvorica autorov. Imrich Nagy rieši otázku súvzťažnosti medzi Lutherovým a Erazmovým utešovaním mladej kráľovskej vdovy Márie, Jarmila Čičmanová si všíma básnickú prvotinu erazmovca Valentína Ecchia, kým Daniel Škoviera predstavuje Ecchiovo exponovanie protikladu sveta a mravnosti v spise O pohŕdaní svetom a osvojení cnosti, a napokon Eva Taranová komentuje obraz ženy v Bocatiovej parafráze biblického spisu Siracides. Do ešte novšej doby vstupuje príspevok, v ktorom Tomáš Hamar ukazuje, ako v latinskej divadelnej hre reinterpretovali na prešovskom evanjelickom kolégiu rímskeho právnika Papiniana. Neolatinistickú tematiku uzatvára príspevok Anny Ježíkovej o Ladislavovi Bartholomaeidovi a jeho miestopise Gemera.
Osobitné postavenie má záverečná retrospektívna štúdia Ľudmily Buzássyovej, ktorá ukazuje na doterajšie úskalia cesty ku kýženému uspokojivému prepisu starogréckych a latinským mien do slovenčiny.
Ako sa už stalo pravidlom, ani Sambucus VII neobchádza bez povšimnutia nové publikácie odbornej literatúry či slovenských prekladov. Časť venovaná správam z vedeckého života prináša na prvom mieste nekrológ prof. Jana Buriana, ktorý sa zaslúžil o stabilizáciu a rozvoj klasických štúdií na Slovensku po roku 1989.