Keď človek dosiahne istý vek, nie je jeho pripomenutie netaktnosťou, skôr naopak, stáva sa pripomienkou čohosi výnimočného a dôležitého. V roku 2011 sa pozoruhodného veku dožíva významná osobnosť slovenskej historiografie profesor Richard Marsina. Jeho životný príbeh je vlastne príbehom modernej slovenskej historiografie, najmä tej medievistickej. Je jej nespochybniteľným zakladateľom, čo azda vie každý, kto dnes v oblasti slovenských stredovekých dejín pracuje. Nie je totiž žiadna téma, pri ktorej by v konečnom dôsledku nenarazil na meno Marsina. Vlastne dnes už ani nejde o meno, ide o pojem, ba až značku, historiografickú i ľudskú (čo nie je vždy samozrejmá kombinácia). Byť zakladateľom kritickej slovenskej medievistiky však v slovenských podmienkach nie je pocta, a každý, kto smel byť v prítomnosti pána profesora vie, že on sám sa takémuto nazeraniu bránil. To len my, ktorí putujeme po púšti slovenskej historiografickej vedy, sme mali to šťastie vidieť veľkosť tohto človeka a poznať význam jeho diela a ľudskosti. Byť zakladateľom akejkoľvek vedeckej disciplíny na Slovensku je údel nevďačný. Nie jednoduchý osud profesora Marsinu, ktorý o tom prináša najlepšie dôkazy, je vlastne príbehom všetkých dôležitých momentov slovenskej modernej historiografie, on sám bol subjektom i objektom dejín, pretože bol (a stále je) pri všetkých dôležitých otázkach, ktoré zásadným spôsobom formovali slovenskú historickú vedu a súčasne boli zásadnými aj pre verejnosť a spoločnosť. Stačí len pripomenúť nie tak dávnu „kauzu“ o kráľovi Svätoplukovi. V zúrivej diskusii, ktorá bola sčasti (tej najhlasnejšej) slúžkou politiky, sa kritizovali, ba až okiadzali všetky možné názory, no len názor pána profesora (ktorý hoc akokoľvek sa o to usilovalo nakoniec nebolo možné nijako obísť alebo odignorovať) zostal nedotknutý a tak vlastne jediný trvalý. To preto, lebo jeho slovo bolo rozvážne, vecné a vyargumentované, nepotrebovalo sa páčiť. Toto je niečo, na čo netreba zabúdať, lebo je to pripomenutie, že aj dejiny (ako všetko ostatné) treba robiť poctivo a s vysokou erudíciou. Dejiny totiž nie sú rozprávkou, nie sú ani pekné, ani škaredé, sú len poučné a k ich interpretácii treba viac ako len novinárske vzdelanie. A nikdy netreba zabúdať, že my sami sme vlastne pokračovateľmi dejinných príbehov, v priestore a v čase nie sme produktom náhody, ale ako výslednica minulých dejov, že dejiny v nás pokračujú, čo zaväzuje, smerom do budúcnosti i smerom do minulosti. História sama takého veľkého historika, akým je profesor Marsina, je skutočne obdivuhodná a zaslúži si úctu a i vďačnosť za trvalé a stále sa rozširujúce dielo. V kontexte uvedeného sa javí vek profesora Marsinu ako stredoveké znamenie, symbol nekonečnosti a nesmrteľnosti, za ktoré bola ležiaca osmička považovaná. No to by bolo málo, a preto má profesor osmičky až dve. Jedna odráža rozmer a význam vedecký a druhá jeho ľudskú stopu v našich dušiach.
V tomto zborníku sú autori, ktorí boli a sú žiakmi, kolegami, spolupracovníkmi či priateľmi (alebo všetko dohromady) pána profesora. Svojim štúdiami chcú vzdať hold veľkému historikovi a veľkému človekovi. V istom zmysle reprezentujú všetky tie pracoviská, kde pôsobenie prof. Marsinu zanechalo svoje nezmazateľné stopy. Určite nie je nezaujímavé si všimnúť, že sú tými najdôležitejšími pre slovenskú historickú vedu, hoci nie vždy tomu tak bolo. A v tom – z hľadiska profesionálneho diela – je vlastne najväčší prínos pána profesora, že rozosial zrná poctivého historického remesla s tým najlepším „genofondom“, aký bolo možno dať, a to na zeme, ktoré boli často vyprahnuté, no dnes prinášajú významnú úrodu. A v tom je skutočná a trváca nesmrteľnosť ...